Dedičstvo naších predkov, zachovaj nám Pane

Autor: Ján Bilek | 3.5.2012 o 12:00 | (upravené 9.5.2012 o 14:12) Karma článku: 10,32 | Prečítané:  714x

Bol krásny májovy deň. Na toto ročné obdobie, až nezvyklo horúci. V ruke som držal oznámenie z geodézie, že moja mamka si ma prísť prevziať lesný pozemok, ktorý zdedila po rodičoch a starích rodičoch. Bolo na ňom uvedené taktiež miesto, kde sa spomínana parcela nachádza. Kedže už má svoj vek, aj zdravotné problémy a túto cestu by nezvládla, mal som tam ísť ja. Nemal som potuchy kde to je a tak sa môj ocko rozhodol, že tam pôjdeme spolu.

Zbalené ruksaky s jedlom, vodou a vytyčovacími kolíkmi sme si vyhodili na ramená a vydali sme sa na cestu. Bolo takmer pravé poludnie, takže sa nám v tej páľave kráčalo dosť ťažko. Za dedinou sme vyšli na poľnú cestu, ktorá sa kľukatila do mierného kopca. Míňali sme miesta, kde sa mi oživovali nádherné spomienky na moje detstvo. Miesta, kde sme sa hrávali na indianov. Stále tam boli tie iste vŕby, z ktorých sme si každú jar robili píštalky a neskôr sme si tam stavali bunkre. Potok, na ktorom sme si vždy začiatkom leta postavili hrádzu a celé prázdniny sme sa tam chodili kúpať. Teraz bol o čosi užší ako ten v mojej pamäti. Možno to bolo tým suchom, alebo jednoducho tým, že ako dospelému sa mi až taký veľký nezdal. Poľahky sme ho prebrodili, opatrne stúpajúc na kameňe trčiace z vody.

Ďalši úsek cesty smeroval do ešte stŕmšieho kopca. Cesta bola vymytá od každoročných lejakov a vyčnievali z nej obrovské kamenné balvany. Mal som pocit, že sme na tatranskej magistrále. Tu sme si dali prvú prestávku na občerstvenie. Pocit, ktorý som v tej chvíli zažíval, bol presne ten, o ktorom som snival celých šesť rokov môjho pobytu v zahraničí. Tá omamná vôňa starých smrekov a borovíc, sa nedá ničím zaplatiť. A v tomto nádhernom prostredí, sme s ockom prebrali témy, o ktorých sa da rozprávať len na takých miestach.

Keď sme dorazili do priestoru, kde sa podľa popisu mala nachádzať naša parcela, čakal nás tam chlapík, ktorý nám ukázal kde si môžeme zatĺcť značkovacie kolíky. Následne nás previedol celou časťou lesa, ktorá teraz patrila mojej mamke. Dozvedel som sa, že toto boli pôvodne lúky, na ktorých mojí prastarí rodičia kosili a sušili seno. Bol to veľmi ťažký terén v kopci a ja som obdivoval, koľko lopoty museli mojí predkovia zakúsiť, aby si dorobili každodenný chlebík. Takmer s posvätnou úctou som prechádzal po tejto zemi a v hlave som mal obrovský roj myšlienok.

Keď som si večer v našom mestskom byte líhal do svojej postele a od únavy mi začali padať viečka, mal som nádherný pocit z prežitého dňa. A práve pre takéto pocity, sa oplatí žiť.

 

Venované mojím drahým rodičom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?